FIVE FEET APART
Každý číta to, čo ho baví...
Skáčeme zo žánru do žánru a možno sa aj tak v žiadnom nenájdeme.
Mám to rovnaké... Od presladenej romantiky, cez kruté časy holokaustu až po detektívne príbehy...
Ako (myslím) každý pacient CF, aj ja som spozornela, keď sa príbeh cystickej fibrózy dostal do kín. Škoda, že nie do našich...
Berieme čo máme a tak sme aj my (moja rodinka) siahli po knihe ,,Five feet apart" (Na pár krokov). Zatiaľ čo mamina, si ju prečítala v deň, keď ju aj kúpila, ja som sa na ňu odhodlala až na dovolenke, keď som pri sebe nemala až tak veľa liekov a problémov :).
Boli tam reálne aj nereálne veci...
Cole Sprouse len ,,pár metrov od teba?" Ani hadičky by mi nepomohli pri dýchaní :D Srandujem...
Začalo to naivne krásne, keď k hlavnej postave prišli dve kamarátky... Do vlastnej izby... V nemocnici...
Nečítam recenzie na knihy, len mamina mi vravela, že veľa ľudí s CF sa pýtalo, či je ten príbeh ,,ťažký" na čítanie. Povedala som si... JE.
Je ťažké čítať, aké všetky vymoženosti má Will len kvôli tomu, že jeho rodina je bohatá. Je ťažké čítať, ako to má aj napriek všetkým vymoženostiam ,,na háku" a koniec koncov... Je ťažké to čítať, keď si uvedomíte, že Will má pravdu...
Myslím si, že celkové zariadenie nemocnice, prístup lekárov a sestričiek v nemocnici sú prehnane vykreslené. Na jednej strane je to film, príbeh... Ale prečo psychicky trápiť pacientov? Verím, že niekde naozaj sú takéto nemocnice, možno len poschodia a možno len nemocničné izby, ktoré sú prispôsobené zariadením, sú sterilné a ojedinelé. V príbehu však vykresľujú nemocnicu ako vilu, kde na jednom poschodí prebieha príbeh lásky dvoch zomierajúcich ľudí a dostane sa až k (NEMOCNIČNÉMU!!!) bazénu. Viete si predstaviť nemocničný bazén, posilovňu, či ,,automat na čoko pudingy" na Slovensku? Ja teda nie...
Ak zdieľate tento názor, týmto zároveň prosím čitateľov, aby použili tento príspevok ako odpoveď na otázku: ,,Aké bolo čítať Na pár krokov"?
Bolo to ŤAŽKÉ...
Bol to príbeh, kedy som si uvedomila, že sa naše zdravotníctvo NIKDY nebude vedieť postarať o pacientov s takýmto ochorením a v našom zdravotníctve NIKDY nebudú metódy, ktorými by sa stav mohol zlepšiť... Budú to vždy len ,,udržiavacie kúry," ktoré vás psychicky pozdvihnú, ale fyzicky už možno nie.
Budú tu vždy LEN rodičia, starí rodičia a rodinní príslušníci, ktorí sa o nás budú vedieť postarať a spríjemňovať nechutné chvíle v nemocniciach, dlhé inhalácie, intravenózne liečby a držať nás za ruku, keď vás kašeľ dusí tak, že neviete spraviť už ani krok...
Nebude tu Will, aby vás pridržiaval tágom a úsmevom, nebude tu sestrička Barbara, ktorá pomôže s inhaláciou a dokonca tu nebude ani Saint Grace Hospital, ktorá sa o nás postará.
Budeme tu len my... My s našim inhalátorom, kopou liekov a našimi rodinami... Budeme tu my, ktorí budeme ukazovať iným pacientom ako sme rástli a rástli a naše problémy klesali a klesali...
Pretože... ,,Po tom všetko, čo mi CF zobrala, nevadí mi ukradnúť si niečo naspäť..."
Stella 2019, Na pár krokov