NEČAKANÉ

Moji rodičia ma už od malička vychovávali tak, aby som si vedela zaobstarať všetko čo mi kedy v živote bude treba. Aby som sa vedela postarať o seba, o domácnosť, o rodinu a aj všetko ostatné. 

Mnohí ma poznáte ako obrovskú bojovníčku, dievča, ktoré sa ničoho nebojí a všetkému sa postaví čelom. 

Avšak, aj ja som len človek. Mám svoje lepšie a horšie dni. Mám dni, kedy vstanem o 6:00, aby som stihla upratať dom, naučiť sa do školy, ísť za Lerym, byť s priateľom a rodinou. Mám však aj dni, kedy chcem byť sama, nechcem sa nikomu spovedať ,,prečo som taká" a ,,čo mi je." Proste som taká a mám také dni. 

Aj keď sa snažím ako chcem, vždy si niekto tieto moje nenálady všimne a všemožne sa snaží ma preladiť na lepšiu vlnu. Väčšinou to je však úplne zbytočné a potrebujem byť len sama a nebyť nikým spovedaná. Niekey to je to presne to, čo potrebujem... Byť stredobodom pozornosti. 

Nerada sa ľutujem. Keď sa necítim dobre, stiahnem sa do izby a snažím sa nikoho nezaťažovať zbytočnosťami akože ma bolí brucho, hrdlo a podobne. Ja sama viem, kedy sa tieto ťažkosti zaobídu bez pozornosti iných. Poplačem si, ponadávam, prípadne hodím niečo o stenu :) Niekedy to však je už na hranici mojich síl a potrebujem pomoc od rodičov, prípadne lekárov. 

Nie som robot a som veľmi vďačná, že ma vidíte v tom najlepšom svetle - silnú bojovníčku. Nie vždy to však tak je... 

Jeden by si myslel, že zákerná choroba jedného člena rodiny zaplní starosťami aj ostatných členov už navždy.  

Avšak práve dnes začína asi najťažšie obdobie našich životov, našej rodiny. Začína chemoterapia mojej maminy. 

Už je to niečo cez mesiac, ako sme sa dozvedeli zdrvujúcu informáciu. Mamine bol potrvdený nádor konečníka. Prognóza? Liečba? Postupy? Všetko sme sa dozvedali len veľmi pomaly a deň čo deň sa zobúdzali so strachom. 

Dnes však už vieme, čo treba robiť a... BOJUJEME! 

Bojujeme s ňou tak, ako keď oni začali bojovať spolu so mnou po diagnostikovaní CF. Čo by sme to boli za ,,Križová team," keby sme sa na to vykašľali?! Asi by som si v tom prípade musela zmeniť priezvisko :) 

Ako paradox do toho všetkého sa moje výsledky zlepšili a tak sa plne môžem sústrediť na pomoc mamine. 

S cystickou fibrózou sme sa všetci (fyzicky a psychicky) naučili žiť a tak sa naučíme aj s týmto. 

Toľko poetickej chvíľky na tento krásny a výnimočný deň :) 

Prajem vám všetkým krásny zvyšok týždňa.