MÔJ ŠPORT A CYSTICKÁ FIBRÓZA

Moji rodičia ma odmalička viedli  k športom. Pohybové aktivity ako prechádzky, beh, tenis, lyže (neskôr snowboard - až dodnes) , volejbal alebo tanec sa u mňa striedali. Bola som až príliš aktívna, takže som sa ničomu nevenovala poriadne. Keď som ako 10 ročná prestúpila na inú školu, v triede som sa zoznámila s dievčatami, ktoré sa venovali jazdectvu. 

Fascinovalo ma to, pretože nikto z našej rodiny nemal farmu alebo zviera iné ako je pes. Prostredníctvom CVČ v Lučenci som sa dostala do kurzu jazdy na koni. Raz do týždňa som sa chodila s ostatnými deťmi ,,povoziť na koníku,"  pri čom sme cvičili a učili sa správne ovládať koňa. Postupne sme sa z krokových cvičení presúvali na klus, cval, až nakoniec sme jazdili bez dozoru. Začala zima a mňa prestalo baviť desaťminútové jazdenie a dvojhodinové čakanie na ostatných. Skončila som? Kdeže!!! Rodičia mi vybavili individuálne tréningy, ktoré trvali hodinu. Bola som nesmierne rada a bavilo ma to tak, ako ešte nič, nikdy predtým.  

Z hodinových tréningov s majiteľkou koňa sa stali tréningy, ktoré trvali hodinu a pol. Začala som trénovať s profesionálnymi trénermi. Keď sa mi naskytla možnosť urobiť si licenciu (potvrdenie o schopnosti viesť koňa), neváhala som ani na minutú. 

Po licencií však prišli komplikácie. Domáci klub, ktorý som už ako čerstvá jazdkyňa chcela reprezentovať, ma vyhodil a usúdil, že oni licencovaných jazdcov nepotrebujú. Jediná cesta, ktorou som mohla pokračovať, bola kúpa vlastného koňa. Moji rodičia mi sen splnili a kúpili mi Paris. Od toho dňa sa jazdectvo stalo mojou záľubou a ako jazdci radi hovoria - životným štýlom. 

Dnes je to už 9 rokov, čo sa venujem jazdectvu v tom profesionálnejšom štýle. Okrem Paris, som už mala pár koní a posledné tri sezóny jazdím na mojom valachovi  Lermondovi. 

V zimnom období sa venujem snowboardovaniu. Z rôznych súťaží som si odniesla cenné prvé, druhé, aj tretie miesta.